Čo ponúklo MS do 20 rokov (2/2): Nová samba a balkánska rozprávka

Dnes uplynul presne týždeň od prvej časti nášho ohliadnutie za nedávno skončeným majstrovstvá sveta do 20 rokov, a tak je načase zamerať sa na ďalšie dva atraktívne účastníkov – nie náhodou obaja finalistami. Ako pre Brazíliu, tak pre Srbsko sú pritom tieto medaily cenné dvojnásobne a predstavujú isté osviežujúci povyrazenie v časoch hustej depresie…

Juniorské šampionáty ľubovoľné vekové kategórie sú tradične považované za bohapusté defilé individualít.A dáva to zmysel: zo svojej podstaty sa na nich prezentujú výbery nestále, ktoré striedajú generácie raz dva, a nemajú teda šancu vytvoriť si nejakú trvalú identitu, hodnú ucelené analýzy.

Tohtoročné novozélandská show však predstavuje výnimku z pravidla , chcelo by sa nadšene vyhrknout pri pohľade na oba finalistov.Ich tímový prejav bol predsa pre raz celkom evidentne nadradený jednotlivcom.

Iste, Ukrajina mala svojho Kovalenka a Maďarsko svojho Mervóa, avšak tie úplne najúspešnejšie celky majstrovstvá skrátka vo svojom strede žiadnu jednu osamotenú, setsakra výraznou postavou nemali.

Ako pre Brazíliu, ako aj pre Srbsko ide pritom o satisfakciu obzvlášť sladkú vzhľadom na to, že obe krajiny v poslednej dobe práve na tej úrovni, kde už bez diskusie kráča v prvom rade o kolektív, akurát škaredo zlyhávajú.

Srbsko je už v podstate z hry o Euro 2016 vonku, ba čo horšie – po piatich kvalifikačných dueloch má na konte jediný bod za remízu s Arménskom a pýši sa tak rovnakým výkazom ako San Maríno či Malta.

Brazília si zase prvýkrát v dejinách musí na dvoch po sebe idúcich ročníkoch Copy amerika vystačiť bez semifinálovej účasti, zatiaľ čo spomienky na domácej fiasko menom majstrovstvá sveta 2014 zostáva jej živé, a do toho všetkého sa stále diskutuje ona hodnotová krízy.Umierať na krásu, či na ošklivosť – to je, o čo tu ide.

Pozoruhodné pritom je, že brazílska dvadsiatka si vlastne obdobne hlbokú krízu nedávno prešla tiež – a vyhrabala sa z nej s takou gráciou, že by sa snáď dalo hovoriť o vzorovom príklade pre dospelákov…


 obrázok
Zdroj: twitter.com

Zázračné brazílskej zmŕtvychvstania

Roku 2013 sa Brazília na majstrovstvách sveta do 20 rokov vôbec nekvalifikovala. Túto vetu si, prosím, nechajte poriadne rozležet v hlave……stalo sa tak totiž prvýkrát od roku 1979, a iba po druhýkrát v celej dlhej histórii juniorského MS.

O krach išlo pritom celkom epický: na Juhoamerické majstrovstvá do 20 rokov vtedy mladí kanáriky kráčali ako obhajcovia, ktorí šesťkrát v rade (!) Nechýbali vo finále, aby nakoniec v skupine s Peru, Uruguajom, Ekvádorom a Venezuelou obsadili zahanbujúceho posledný priečku. opäť; niečo také sa stalo naposledy v trudných 70. rokoch (1975).

Hráčsky ansámbel to pritom roku 2013 nebol práve márny – utváral ho napríklad aktuálne obletovaný záložník Lazia Felipe Anderson, účastník tohtoročnej Copy Ameriku Fred zo Šachťoru, poťažmo barcelonská nádeje Rafinha. Po tak škandalóznym neúspechu sa preto neomylne ukazovalo prstom hlavne na tie ‘hore’.Do čela brazílskej “20” sa následne postavil istý Alexandre Gallo a začali sa diať veci.

Pred januárovým vydaním Juhoamerického mládežníckeho majstrovstiev bol Gallo známym expertom Timom Vickerym popisovaný ako “jedna z mála inovatívnych a zcestovalých postáv na brazílskej trénerskej scéne “, a taká imidž nespútaného vizionára sa ostatne zasadzovala aj o početné hlasy, ktoré ho po trápnom majstrovstvách sveta 2014 presadzovali na miesto skostnateného Luiza Felipeho Scolariho.

Až 48-ročný odborník, ktorý v úlohe trénera zavítal aj do Spojených arabských emirátov a Japonska, avšak nakoniec v nehostinnom, zatuchnutej prostredie tak úplne neprerazil.Respektíve inak – zlyhal.

Ako po takzvanom Sudamericana hořekoval citovaný Tim Vickery na skvelom blogu The Botafogo Star, kanáriky excelovali proti výrazne horším výberom, ktoré im poskytovali akre voľného priestoru a dávali vyniknúť ich technické brilanciu. Avšak akonáhle si mali vypomôcť niekoľkých prihrávkami v rade, pôsobili až šokujúcim spôsobom bezradne. Ostatne, ako ‘zemiaky’ medailisti nedokázali ani skórovať proti žiadnemu z tímov, ktorý sa umiestnil nad nimi.

Pre Tima Vickeryho išlo o jasný dôkaz úpadku brazílskych futbalových hodnôt.Hoci my tu máme Brazílčana a iné z Južnej Ameriky docela automaticky zafixované ako hračičky, famózny dribléri bez verného európskeho ekvivalentu, o takých individualitách tamojšej kopaná nikdy v prvom rade nebola. Sám Vickery spomína, že keď nedávno spolupracoval na dokumente o brazílskych romantike z MS 1982, rýchlosť cirkulácie balóne mu zrazu bola akosi cudzie.

Uprostred poľa neexistovalo nič ako ťahanie balóne na vlastnú päsť, kouč Tele Santana to hráčom v týchto priestoroch vyslovene zakazoval – išli sa prihrávky, prihrávky, prihrávky. Takéto ‘kúzlo’ sa z hry brazílskych tínedžerov dočista vytratilo a až podivne načasovaný Gallův vyhadzov ako by na tomto smutnom stave vecí niečo zmenil.

Alexandre Gallo vo funkcii skončil náhle 11.mája, len tesne po voľbách prezidenta Brazílskej futbalovej federácie, kde koučův osud zapečatila výhra Marca Pola del Nera. Gallo po sebe stihol zanechať aspoň nomináciu na majstrovstvá sveta “20”, ktorá – pravda – sama o sebe tak trochu veštili iný prístup a začiatok novej éry. Schádzal v nej napríklad ospevovaný Gerson z Fluminese, ‘nový Neymar’ Gabriel Barbosa alebo čerstvá posila Chelsea Nathan. Novo zahrnuté naopak boli neskoršie hviezdy novozélandského šampionátu ako Danilo či Boschilia.

Napriek tomu by bolo krajne neúctivé upierať Rogerio Micalemu, trochu neznámemu Gallová nástupcovi, drvivú väčšinu zásluh.

Po prvé treba nezabúdať, nakoľko na Novom Zélande zvládal reagovať na vývoj zápasov.Hneď v polčase otváracieho zápolení sa napríklad Mical rozhodol vyzliecť hrdinu dva roky starého MS “17” Boschiliu az remízového stavu s Nigériou (2: 2) bola razom výhra o dva góly – práve vďaka jednej trefe a asistenciu šikovného Trequartista.

< p> A v podobnom duchu Rogério Mical tiež pokračoval, keď sa mu neskôr čoby žolík obzvlášť osvedčil Andreas Pereira z Manchestru United. Ten sa takto z lavičky pričinil o famózny obrat proti Maďarsku Hnedka v druhom brazílskom vystúpení na turnaji a špeciálne pochvalu potom zaslúžil za vyrovnávaciu trefu v samotnom finále, kedy si to akoby nič namieril skrz tri protivníkmi ústrety srbskej svätyňu.

Ďalšie kľúčové oblasť prínosu Rogerio Micaleho spočíva v kompletnej premene uvažovaní Brazílčanov ako kolektívu.Koučův prístup sa teraz zdá byť vedeckejšie – ide koniec koncov o veľkého študenta hry, ktorý zároveň celú kariéru strávil trénovaním junioriek na klubovej úrovni, takže veľmi dobre vie (ak je to teda možné), ako zaobchádzať s takými nevybouřenými teenagerov.

Štyridsaťšesťročný Rogério Mical navyše na rôznych medzinárodných turnajoch čelil aj európskym výberom a podporuje práve tie tradičné, pomaly odumierajúce hodnoty brazílskej futbale, zatiaľ čo otvorene nesúhlasí s jej postupnou ‘europeizáciou’.

Či už sú však Micaleho osobné presvedčenie akákoľvek, faktom zostáva, že jeho brazílska dvadsiatka hrala zhruba presne tak, ako by mali hrať všetky moderné európske mančafty.

Krajný beky poletujúce oboma smermi – medzi nimi jeden brusič lajny (Jorge) a jeden tvorca hry (João Pedro) – výborne dopĺňal klasický double pivot s jedným všestranným borcom (kapitánom Danilom) a jedným statičtějším držiakom (Alef) , no a pred nimi už relatívne voľne rotovalo niekoľko šikovných chalanov.Tvorca hry lomeno dribléri lomeno zakončovateľ na ‘desiatke’ (Boschilia), jeden priamočiary krídelník naľavo (Marcos Guilherme), jeden pracovitejší a komplexnejšie napravo (Gabriel Jesus) a konečne na veľkom priestore operujúci hrotový útočník (Jean Carlos).

< p> Takto to potom približne vyzeralo pekne pohromade:

 obrázok
Zdroj: outsideoftheboot.com

A kde že by sme presne mali hľadať tie najsľubnejšie brazílskej poklady?

Začať môžeme Hnedka odzadu u technicky nesmierne vyspelého stopéra Marlona a pravého beka Joaa Pedra, dvoch pozostalých po ťažko povzbudivom juhoamerický majstrovstiev.To, že si práve títo dvaja svoje fľaky na rozdiel od mnohých ďalších udržali, pochopiteľne nie je žiadna náhoda; a konkrétne João Pedro vyzerá všelijako, len nie tuctový. Ide o krajného obrancu so záľubou vo vbíhání do stredu, borca ​​dostatočne silného na lopte aj vo vzduchu, a konečne aj správne drzého pri podpore ofenzívy.

Zrejme najväčšia hviezda a zároveň najostrejšia diamant tohto brazílskeho výberu ďalej sedí rovno pred obrancovia – ide o kapitána Danila, ktorý už v 19 rokoch v drese Bragy celkom pravidelne hráva o pohárové priečky v elitnej portugalskej súťaži.

To samo o sebe našepkáva všeličo; a Danilo skutočne na turnaji pôsobil až nespravodlivo vyzretým a komplexným dojmom.Tú sa správal ako playmaker v hĺbke poľa, tú vyhrával balóny a úplne triviálnym spôsobom je odovzdával spoluhráči, tu zase neúnavne pendloval medzi oboma šestnástkami. Nebolo nič, čo by nezvládol; a nie náhodou si nakoniec odniesol cenu pre druhého najlepšieho hráča šampionátu (tzv. Strieborný loptu).

Zrejme najviac vzrušujúce súčiastkou fungujúceho brazílskeho stroja bol Gabriel Boschilia zo São Paula. Koniec koncov, už len jeho cesta na toto majstrovstvách sveta bola pozoruhodná: predvlani zaujal šiestimi gólmi v piatich stretnutiach MS do 17 rokov, napriek tomu bol vzápätí vynechaný z nominácie na tohtoročné Sudamericana, aby nakoniec zažiaril aj na Novom Zélande.

Boschilia je úžasná ‘desiatka’ s jemným citom pre balón a schopnosťou vyvliecť sa z akejkoľvek šlamastiky.Ide o neposedného Šikulu, ktorý zároveň nepôsobí ako papier, a aj napriek svojej malicke postavu sa dokáže zaprieť a odraziť ataky protivníkov. Tvorí šanca, sám sa do nich dostáva, a jediným otáznikom – či skôr výkričníkom – nakoniec zostáva jeho výdrž. Mical ho spravidla sťahoval z ihriska ako prvého a pôvodne mu ani neveril ako materiálu pre základnú zostavu.

Ako posledný som si pre vás potom schoval najväčšie prekvapenie medzi všetkými ťahúňov téhle trochu nenápadné party kanárikov – najmladšieho člena výpravy Gabriela Jesusa . Profil tohto pravého krídelníka sa nápadne podobá jeho možnému budúcemu rivalovi v seniorskom reprezentácie, Willian.Až 18-ročný junior z Palmeiras je takisto pracovitým technikom, ktorý sa neštíti presinku (ba naopak, tu ho často inicioval či sám udržiaval) ani výpomoci vlastnému bekovi.

Také sú zhruba najvýraznejšie individuality z brazílskeho tímu, na ktorom je každopádne stále najlepší jeho relatívna anonymita a vyváženosť.

Tu nikdy nehrozila mini-kópie závislosti na mini-Neymar. Tu nikdy neexistovalo, aby sa vo finále uskutočnila taká one-man show ako roku 2011 pod taktovkou Oscara. A rovnako tak pred štyrmi rokmi pri zlatom ťažení neexistovalo, aby mladí kanáriky vydržali viac ako 500 minút neinkasovať.

Toto bola skrátka prazvláštne Brazílie.Na jednu stranu defenzívne solídne, na stranu druhú nesmierne zábavná a po taktickej stránke vlastne až ‘dospelácka’.


Skoro do takej miery ako Srbsko…



 obrázok
Zdroj: glavnevesti.com

Balkán tak trochu naruby

Skoro ráno 20. júna 2015 sa naskrz prepisovali dejiny juniorského majstrovstiev sveta. Sotva sedemmiliónovej Srbsko sa stalo vôbec najmenší krajinou šampiónov do 20 rokov, keď zvládlo aj štvrté po sebe idúce predĺžení. Už tri nastavovaná vyraďovacej súbojov v rámci jedinej edície znamenala rekord…hrdí Balkánci však nemali dosť.

Môžete si povedať “no jo, haluz”, ale to by bolo vážne hrozivým spôsobom nefér.Toto Srbsko bolo totiž zrejme nejdisciplinovanějším, takticky najvzdelanejším mládežníckym výberom, akému som osobne prizeral; a už len samotná skutočnosť, že takéto superlatívy pálim na adresu balkánskeho celku, robí z celej záležitosti niečo obzvlášť špeciálneho.

Rovnú 50 tisíc Srbov vyšlo do ulíc zaspievať si s úspešnými chlapcov národnú hymnu a celý tento triumf jednoty nadovšetko v kontexte vážne fascinuje.

Však si ráčte sami vybaviť tie rozhárané individuality z majstrovstiev Európy do 21 rokov; tie horúce hlavy, ktoré akonáhle to len trochu nešlo, začali ihneď v tom lepšom prípade páchať ďalšie minely, v tom horšom pre istotu nešportové zákroky. A teraz to porovnajte potrebné sa srbskou prehrou s Uruguajom na úvod turnaja. Zamávala snáď s nimi?Ale vôbec nie, zvyšné dve stretnutia Balkánci vyhrali celkom hladko 2: 0. A čo osemfinále s Maďarskom? Po dvoch tretinách hry sa súper ujal vedenia a Srbi sa napriek tomu zahryzla, vyrovnali a ešte v predĺžení otočili.

Tento mančaft bol skrátka od pohľadu iný , čo vzpriamene vyplýva z toho, že ho tiež niekto iný viedol do boja.

Veljko Paunovic bol ako tínedžer obrovskou nádejou srbskej futbale: už v 17 mal na konte tucet zápasov za Partizan a ešte pred prahom dospelosti sa sťahoval do španielskej najvyššej súťaže – čo toho času, v polovici 90. rokov, ani omylom nebol tak častý jav ako dnes.

Toto všetko nakoniec nie je tak dôležité; Paunovićova kariéra futbalistu sa vo finále nevyvrbila úplne tak, ako mala.Atletiku Madrid síce technicky patril celú dekádu, jej podstatný kus ale strávil behaním po hosťovaniach v nie tak slávnych kluboch, a nie tak prominentných roliach. Čo však Paunovic od počiatku vrchom odlišovalo, a odlišuje aj naďalej, to jeho osobnosť.

Môže sa vám to zdať akokoľvek pritiahnuté za vlasy, avšak dôležitú úlohu vo tvarovanie súčasného kouča srbskej “20” zohral počúvanie hudby – respektíve jej výber. Ako syn (nedávno zosnulej) legendy Partizanu a juhoslovanského štartéra na Eure 1968 mal mladý Veljko automaticky zaručený vstup medzi belehradskou smotánku, a tej sa tiež poslušne držal.Vyrástol v luxusnej štvrti Senjak, bavil sa s mestskými, dobre vzdelanými deťmi a započúval sa do rokenrolu, ideálne Ramones.

Zvyšok jeho rovesníkov-čutálistů to mal spravidla nastavené inak. “Po dobu posledných 25 rokov je 99% mladých hráčov pevne späté s kultúrou ‘turbo folku’, spájajú sa s kriminálnikmi, missky, alkoholom a party.Mnoho ľudí sa teraz v Srbsku obáva, že kultúra ‘turbo folku’ zmetie aj túto dvadsiatku, veľa sa to diskutuje aj v médiách, “ vysvetľuje mi srbský televízny komentátor Vladimir Novaković.

Nie nadarmo je teraz teda Veljko Paunovic vnímaný ako svojbytný prvok na srbskej trénerskej scéne – dôraz kladie na psychologickú stránku futbale, vyznáva staré dobré mušketýrské “jeden za všetkých, všetci za jedného” a jeho kolektív totálne potláča dôležitosť individualít (čo tu potvrdil aj minimálny vplyv niektorých vypadnuvších opôr ).

“Voči svojim hráčom zaujíma veľmi demokratický prístup, neburácí, k tým chalanom sa chová veľmi priateľsky a oni ho majú na oplátku fakt radi,” pripája sa ďalší srbský žurnalista Srđan Radojevic, ktorý po Paunovićově boku vyrastal. “Za svojej aktívnej kariéry hral pod takými trénerskými velikánmi ako Radomír antike a Luis Aragonés; od nich sa veľa naučil.Jeho otec mi pred pár rokmi hovoril, že stále niečo číta, stále pozerá na nejaké zápasy a stále niečo analyzuje, “ dodáva.

Odtiaľ následne pramení aj Paunovićův patrične inovatívny prístup k remeslu, ktoré zdedil po otcovi Blagojevich ako niekdajším asistentovi. Novaković napriklad bez váhania konštatuje, že ešte od žiadneho srbského klubu ani národného tímu nevidel tak dobre vychytaný pohyb bez balóne aj s ním, tak precízne vykrývanie všemožných priestor.

A nie je to len o situáciu na ihrisku. Paunovićovou silnou stránkou je aj abnormálne ochota využívať nesporných výhod sociálnych sietí.Ak klasická sťažnosť kouča zvyknutého na intenzívnu klubovú rutinu znie, že v reprezentácii nemá hráča tak často na očiach, bystrý rodák zo Strumica tento handicap celkom zdatne odbúrava.

“Internet a sociálne siete nám pomáhajú zostať pospolu, aj keď fyzicky pohromade nie sme. (…) Nezáleží na tom, či ja som v Madride (kde Paunovic trvale žije – pozn. Red. ), Veljković v Londýne alebo Živković v Belehrade. Snažíme sa ich nabádať, aby robili zábavné aktivity, obrázky, kresby a grafiky, a odozva bola doteraz fantastická.Každý má svoju úlohu a bavia sa, “ pochvaľuje si sám vynaliezavý generál.

Jeho metódy možno môžu na prvý posluch znieť trochu detinsky, lenže keď si vezmete, že má pod palcom 19-ročnej chlapcov, ktorí by na Twitteri a Facebooku beztak trávili mraky času, ide tak akurát o logickú pomôcku. Tým skôr, ak sa číra zábava sem tam preloží zložitejšími taktickými nákresy, občasným futbalovým kvízom alebo diskusií o neskôr implementovaných herných plánoch.

Samozrejme , aj napriek pár revolučných techník a noviniek niektoré hrubé obrysy pretrvávajú a tradičné srbský odkaz sa tak celkom nevytráca.Rovnako ako celá domáca súťaž alebo úspešná generácia roku 2006, ktorá na svetový šampionát do Nemecka prekĺzla s jediným inkasovaným gólom v desiatich kvalifikačných zápasoch, tiež tento mančaft vychádza primárne z pevnej defenzívy. A tiež on nachádza v tomto konkrétnom smere svoju veľkú oporu v inak prehliadaný belehradskom OFK.

Odtiaľ sa už v roku 2004 – pre turnaj, ktorý na dlhšiu dobu zmenil kurz srbskej mládežnícke futbale – regrutovali takí borci ako Čiernohorec Marko Baša alebo Branislav Ivanović.A z rovnakej akadémie vyšiel takisto Aleksandar Kolarov z Manchestru City, ale aj dve stálice tohtoročné zadné línie srbských juniorov (obaja krajné obrancovia Milan Gajić s Nemanja Antonov, z ktorých ten druhý vo finále zvlášť zažiaril) a jeden stabilný defenzívne štít (Saša Zđelar). ..

Keď sa Veljko Paunovic prvýkrát stretol so svojimi novými zverencami, pustil im dokument pripomínajúci jednu zlatú juhoslovanskou generáciu, ktorá roku 1987 vyhrala majstrovstvá sveta do 20 rokov v Čile.

Vtedajší partia sa ukázala byť niečím vskutku neopakovateľným: 19 ročný Davor Šuker, o celý rok mladšia duo Robert Prosinečki, Predrag Mijatović ak nim ďalšie 18-ročný borec Robert Jarni – tí všetci to skôr alebo neskôr dotiahli do Realu Madrid.Ba čo viac, jeden z iba dvoch záhrebských vyslancov v zostave, Zvonimir Boban, to zároveň dopracoval k ikone AC Miláno.

Na takej výšky ročníky 1995/96 určite pomýšľať nemôžu, mnou oslovený expert Vladimir Novaković však v túto chvíľu na skutočnú top úroveň verí aspoň dvoma nádejám: najlepšiemu brankári turnaja Predrag Rajkovic a držiteľmi Bronzového lopty Sergejovi Milinkovič-Savic.

Predrag Rajković je v srbskom, ak nie celkovo juhoslovanskom kontexte slušným zjavením; alebo do neho aspoň neomylne rastie.Balkánska brankárska škola bola totiž doteraz povážlivo impotentný a tento odchovanec Jagodina má naozaj všetky predpoklady pre to, aby jej povesť sám značne vylepšil.

Rajković už v 19 rokoch chytá pravidelne s kapitánsku páskou na rukáve (!!) elitnej súťaž za druhý najväčší klub v krajine (Crvena Zvezdu), bol oporou zlatých výberov do 19 aj 20 rokov, a už teraz sa dá úplne v pohode považovať za seniorskú brankársku dvojku za Vladimirom Stojkovic.

S ním pritom podľa Novakovic zdieľa mnohé silné stránky (prvotriedne reflexy, likvidovanie penált a samostatných únikov) i slabiny ako mizernú pozičnú hru pri streľbe z diaľky, ale jednoznačne navrch by do budúcna mal mať v otázke psychiky.

Stojković sa doteraz neprejavoval ako žiadny suverén, čo ostro kontrastuje ako s Rajkovićovým rozhodným počínaním pred turnajom, kedy s menším zranením mávol nad odporúčaním klubu MS vynechať; tak aj počas neho, keď zaujal čoby bezchybný organizátor vlastného vápna.

Na niečo také na druhú stranu Rajković nebol rozhodne sám – tiež Miloš Veljković ukázal, že má potenciál, a že nie je na výplatnej páske londýnskeho Tottenhamu len tak pre srandu králikom.Špeciálne jeho dominancie vo vzduchu bola pre Srbov bezo zvyšku vitálny, pričom bazilejský rodák zároveň stihol dokázať, že mu nie je cudzie ani konštruktívne rozohrávka.

Vzadu je to teda celkom čitateľné. Rajković, Veljković, poťažmo ľavý bek Antonov celkom pokojne môžu v najbližších rokoch útočiť na áčko – a vzhľadom k tradične kvalitným defenzívne ladeným srbským exportom v ich prípade veru nedá dosť dobre minúť. Akonáhle však postupujeme ďalej dopredu a snažíme sa odkryť potenciál jednotlivých ťahúňov ofenzívnu vozby, narážame už na zapeklité otázniky.

Hnedka u Nemanju Maksimovic, finálového hrdinu, napríklad nechýbalo veľa a ukradli ho Srbsku slovinskej autority.Strelec zlaté bránky, ktorý momentálne pôsobí v exotickom Kazachstane, bol súčasťou všetkými glorifikovaného crvenozvezdovského výkvetu ročníka 1995, ktorý mal strádající belehradskej značke konečne prihrať podobné úspechy, aké mali Prosinečki, Basta, Perović, Mrdja, Milovanović a ďalší v 80. či 90. rokoch .

Lenže nepřihrál; namiesto toho tí najsľubnejšie talenty odmietali zavčasu podpísať profesionálny kontrakty a niektorí – ako práve Maksimović – tiež veľmi skoro utekali za humnami. Aj kvôli týmto neblahým skúsenostiam sa napokon v Srbsku nedávno predsa len rozhodli riadne zainvestovať do infraštruktúry, ktorá by nádejné chlapcov pomohla udržať doma.Zrovna Maksimovic aby si teraz niekto v Astane všimol (prestúpil tam až tento rok vo februári), to bude chcieť peknú drinu od hráčov i skautov reprezentácie.

Nad Andrija Zivkovic sa už vznáša varovný prst celkom jinačího charakteru. V prípade tvorivého pravého krídla s úžasným citom pre ‘zlatú českú uličku’ je znepokojujúci predovšetkým ten precedens, že Srbsko jednoducho neprodukuje konzistentné Playmaker.

Podľa Novakovic za to môže najmä úzkostlivo defenzívne srbská Superliga, kde sa stále bráni v dvoch pevných štvorčlenných zástupoch, ktoré nepripúšťa mnoho priestoru pre hráčovu improvizáciu.A zrejme hlavne preto potom sám Andrija Živković od svojho raketového vzletu na jeseň 2013, kedy skóroval v štyroch premiérových štartoch za Partizan, razom nikoho nepresvedčil.

Už rok a pol vraj Živković z tradične šedého priemeru elitnej srbskej súťaže nijako nevybočuje, a ak teda urýchlene nezmení angažmán (respektíve štát; čo je našťastie pri eminentním záujmu Benficy pravdepodobné), mohol by pokojne nasledovať Djuričič, Sulajmáního a ďalšie vyhasnuté hviezdičky.

To isté v bledomodrom platí pre Živkovićova parťáka z tohtoročnej “20” Mijat Gaćinoviće, ktorý dva roky staré vyletel v “19”, zatiaľ čo teraz už to jednoducho nebolo ono.A veľa čo dokazovať má ešte stále 17-ročný útočník Ivan Šaponjić, ktorý tu vykázal skvostnú hru vo vzduchu i schopnosť predvídať dianie na pľaci, späť doma však čelia (na takého mlíčňáka snáď až prehnane) ostrej kritike pre chabú produktivitu.

Úplne na záver som si potom schoval zrejme najistejší stávku na budúceho seniorského reprezentanta, ak nie priamo ťahúňa Srbska: Sergeja Milinkovič-Savič, už teraz pevne usadeného na západe, kam sa v 19 sťahoval za angažmán v belgickom Genku.

Teraz 20-ročný stredopoliar už stihol odohrať kľúčovú úlohu na troch rôznych medzinárodných turnajoch (mimo dva menované aj minuloročné Euro “19”, kde sa Balkánci pretlačili do semifinále) a je zo všetkých súčasných srbských mládežníkov suverénne najvyspelejšie, preto nie je veľa dôvodov k tomu nevkladať do neho tie najväčšie nádeje.

“Je to celkom rozumný chalan, má (futbalové) vzdelanie na dobrej úrovni, a jeho fyzické aj technické schopnosti ho radia do relatívne malej skupinky hráčov schopných operovať v úlohe box-to-box stredopoliara, “ opisuje Milinkovič-Savic môj konzultant – s opätovným dôrazom na špecifický srbský kontext, v ktorom nachádza jedinú porovnateľne impozantný a osobitú postavu v Nemanja Matić.

“Sergej má bližšie skôr k Yayovi Tourému než maticu, na oveľa nižšej úrovni samozrejme, pretože sú obaja viac ofenzívne ladenie,” dodáva Novaković k vrchnému organiz Torovi srbského presinku, ktorého drajv a odhodlanie v určitých momentoch šampionáte brali dych.Milinkovic-Savić sa síce v druhej polovici majstrovstvách trochu vytratil (a jeden vyraďovací duel aj zmeškal kvôli kartám), hráč na sledovanie je to ale každopádne stále ako vyšitý…

< hr>